Vďaka technológii a nekonečnej fantázii našich nadriadených sa stretávame s vymoženosťami, ktoré nám môžu veľmi pomôcť, ale aj skomplikovať život. Len tak okrajovo spomeniem nášho zlatého pána vrátnika, ktorého funkcia ešte teraz nie je ujasnená a bližšie komentovať nebudem ani kameru pri vchode. Čoskoro budú kamery aj v triedach a možno sa nebudeme môcť ani v pokoji ‘vykakať‘. No hotová reality show!!! Dúfam, že som nevnukla myšlienku na nové vylepšenia našej školy......
Ale najnovším problémom je internetová žiacka knižka. Mne ako maturantke to môže byť tak srdečne jedno, ale nie je to tak dávno, čo som pobehovala po škole s dinosaurami a hrala sa na Hviezdne vojny... Kebyže ma tento vynález zastihol v tomto období, zelenej stužky by som sa už asi nedožila... Viem sa veľmi dobre vžiť do situácie detí, ktoré zrovna neoplývajú vôľou učiť sa. Môj osobný rekord bol, keď som dostala až päť pätiek za deň. Šiesta hodina bola chvalabohu telesná.
Detská psychika a psychika dospievajúceho človeka je veľmi zraniteľná a citlivá na akýkoľvek tlak. Je to obdobie, kedy sa formuje osobnosť a zážitky alebo neúspechy sa vnímajú omnoho intenzívnejšie. A aký zmysel má zaťažovať žiakov ešte aj vedomím, že o každej ich známke sa rodič dozvie skôr ako stihnú prísť domov? Majú zbadať rodiča vo dverách, a dostať hneď zaucho? Nie každý z nich je chápavý. Kde sú tie krásne časy plné nevinnosti a hier, kedy sme nepovedali ani len o rodičovskom? A skrývali pokarhania na neuveriteľných miestach, kým na to triedna nezabudla? Aj klamať sa človek musí naučiť. A navyše každý je strojcom svojho šťastia, a ak sa chce učiť a dosahovať dobré výsledky, tak bude. Učíme sa pre seba a nie pre známky. Každý má právo na súkromie.
Ďalším argumentom je dôvera. Tá je medzi rodičom a dieťaťom najdôležitejšia. Nakoniec sa naše maminky a ocinkovia budú baviť viac s počítačom ako s nami. Lebo ten im porozpráva lepšie ako my, čo v škole robíme alebo nerobíme. Takisto bude naštrbená aj sebadôvera, veď niektorí to riešia tak, že ak ich aj pristihnú učitelia nepripravených, na nasledujúcej hodine si známku opravia, a potom sa doma priznajú. A takto budú doslova nútení sedieť nad knihami a bude sa im aj snívať o tom, akí sú „nezodpovední“.
Nuž, zakončím týchto pár riadkov vyslovením hlbokého sklamania zo systému, ktorý sa pomaly, ale isto stáva terorom. Keď som ja vyrástla na rozprávkach ako Pa a Pi, Včielka Maja, Macko Uško a vyzerám ako mierne narušená osobnosť, tak čo už mladšia generácia, ktorej vymývajú mozgy Pokémoni a podobné importy z Japonska? Pripíšme k tomu udalosti, ktoré sa najnovšie dejú na škole. Tak čím budú, keď budú veľkí? Akurát tak teroristi!
