Národné kultúrne centrum Slovákov - ako je to v skutočnosti?

Mesto Martin je Národným kultúrnym centrom Slovákov. Aspoň tak sa píše v zákone NR SR z 24. augusta 1994 (Zb. zákonov č. 241/1994). Celé sa to ale začalo už v druhej polovici 19. storočia. Už vtedy stál Martin na akomsi pomyselnom tróne zvanom centrum kultúry a udával smer, ktorým by sa malo kultúrne dianie na Slovensku uberať. A najmä tomuto obdobiu môžeme vďačiť za to, kde sa Martin dnes nachádza. Z národných zbierok tu bola postavená Matica slovenská ako kultúrno-vzdelávacia inštitúcia, ktorá bola priamym pokračovateľom Slovenského národného zhromaždenia. To prijalo Memorandum národa slovenského, v ktorom sa Slováci prihlásili ako národ s vlastnými právami a požiadavkami. Z takých istých zbierok vzniklo aj martinské gymnázium patriace medzi prvé tri na Slovensku, či Národný dom – sídlo dnešného Slovenského komorného divadla. Svoju činnosť tu začala Živena – slovenský ženský spolok, tlačiareň, a veľa iných aktivít formujúcich tvár slovenského kultúrneho života, a vôbec – života ako takého. Navyše sa turčianske nárečie stalo spisovnou uzákonenou slovenčinou.

V tomto priereze históriou ale urobím sek a prenesiem sa do súčasnosti. Každý, kto si prečítal predchádzajúci odstavec by predpokladal, že pokiaľ je Martin až dodnes Národným kultúrnym centrom Slovákov, tak vývoj od spomínaného obdobia nezostal stáť a kontinuálne sa rozvíja naďalej. Ako sa na také národné kultúrne centrum patrí, mali by sa tu ako na bežiacom páse organizovať najrôznejšie výstavy, vernisáže, umelecké besedy, veľké festivaly, hudobné koncerty všetkých možných žánrov, módne prehliadky, premiéry filmových a divadelných titulov s celoslovenským významom, konferencie s významnými ľuďmi, o ktorých by hovorila celá krajina. V kultúrnom centre by sa mala samozrejme nachádzať moderná alebo aj historická kultúrno-spoločenská sála určená na významné podujatia. Aká je však skutočnosť?

Začnime zo zdanlivo iného súdka – dopravou. Ak prichádzate do Martina autobusom, namiesto autobusovej stanice Vás čaká malá oranžová zastávka hodná neveľkej dediny. V prípade, že ste zvolili radšej železničnú dopravu, potom vystúpite na stanici pripomínajúcej zábery z amerického filmu na chudobné miesto kdesi na chátrajúcom vidieku. Ale štýlová je, to je pravda. Po tomto zážitku sa môžete vybrať pátrať po informačnom centre, ktoré sa zvyčajne nachádza v blízkosti stanice, v našom prípade – neexistujúcej. Ak sa však k zelenému i-čku dostanete, nádete zaujímavú presklenú budovu (sídlo turisticko-informačného centra), od ktorej sa tiahne osem taktiež zaujímavých multimediálnych stĺpov. Nachádzame sa teda na Divadelnom námestí, ktoré si zaslúžene odnieslo ocenenie v rámci rekonštrukcie druhej etapy pešej zóny ako najlepší architektonický počin roka. „A čo tie multimediálne stĺpy dokážu?“ – mohol by sa spýtať nejaký turista. Vytvárajú nezvyčajné hudobno-svetelné divadlo, rovno pred budovou roky chátrajúceho a dlhodobo rekonštruovaného Slovenského komorného divadla. No pokiaľ si ten turista počká na akusticko-vizuálne predstavenie do večerných hodín, môže byť sklamaný. Tento úkaz je možné vidieť iba jeden, či dva dni do týždňa, a to obvykle v piatok a v sobotu. Prečo je to tak, nevedno. Možno v rámci úsporných opatrení. Ak si chcete cez víkend vo večernom čase odskočiť na kávu alebo aj drobné občerstvenie, moc dobre nepochodíte, lebo je väčšina reštaurácií po desiatej hodine zavretá.

Ak sa vrátim ku kutlúrno-spoločenským podujatiam, ktoré som už vyššie v texte spomínal, sú dodnes utópiou, tých pár výnimiek mestu ako národnému kultúrnemu centru kredit nenapraví. Vačší hudobný festival je tu len jeden – v lete Nočné vlny, návštevy známych osobností sú mimoriadne sporadické, zo spomínaného sa častejšie objavujú len výstavy umeleckých diel, prevažne obrazov a fotografií. Stálicami sú Scénická žatva, či širšej verejnosti menej známy festival lokálnych televízií. V týchto našich podmienkach až neprirodzene pôsobil nedávny ples v divadelných priestoroch, ktorého aktérmi boli okrem iných aj spevák Peter Nagy, či moderátor Martin Nikodým, nehovoriac o orchestri Gustáva Broma. Mediálne známych a laickou, či odbornou verejnosťou uznávaných ľudí do Martina nič neťahá. Čo sa týka porovnávania, nemusíme chodiť ďaleko, susedná Žilina je na podujatia a akcie omnoho bohatšia, nehovoriac o Bratislave, ktorá je dnes určite významnejším kultúrnym centrom ako je Martin. A bolo by na čase, keby sa táto situácia zmenila, aby štatút Národné kultúrne centrum Slovákov nezostal iba nejakým textom napísaným na papieri, ktorého význam skôr siaha do histórie než do súčasnosti. Aby sa mi ako prispievateľovi do tohto portálu nestávalo aj to, že pri príprave textu pozvánky o výstave v múzeu, ma privíta pani za okienkom v pokladni múzea, ktorá len pokrčí plecami, že nemá k dispozícii propagačný materiál o prebiehajúcej výstave. Vtisne mi do ruky nejaký rozmazaný papierik vytlačený na atramentovej tlačiarni, z ktorého sa vykľuje narýchlo vypracovaný „sprievodca výstavou“. Takto sa kultúrne centrum nerobí.