Na slávu zemiakom

"Na svätého Vavrinca švábka ide do hrnca" V nedeľu 12. októbra 2008 sa v Múzeu slovenskej dediny bude už po štvrtýkrát konať podujatie "Na slávu zemiakom".
Súčasťou programu, ktorý bude trvať od 10.00 do 16.00 hod. budú vystúpenia dedinských folklórnych skupín, ktoré nás zavedú do minulosti a pripomenú činnosti, ktoré na slovenskom vidieku v tomto jesennom období súviseli so zberom a spracovaním zemiakov i ostatných plodín, dozrievajúcich v tomto období - tlačenie kapusty, čistenie jabĺčok na sušenie, pečenie zemiakov na poli či pučenie fazule.

Okrem turčianskych zvykov v podaní FS z Podhradia sa predstaví aj FS Drotár z Dlhého Poľa pri Žiline s ukážkami charakterizujúcimi región Považia.

Návštevníci ochutnajú rôzne zemiakové jedlá - placky, podplamenníky, zemiakové posúchy, zemiaky pečené v pahrebe, ako aj rôzne bylinkové čaje.

Okrem "koštovky" bude pripravená súťaž o zemiak najzaujímavejšieho tvaru a súťaž v jedení zemiakovej baby.

V tvorivej dielni si deti môžu zhotoviť pečiatky zo zemiakov, makovicové postavičky, šípkové retiazky i voňavé vrecúška z byliniek.

Atmosféru celého dňa bude dotvárať ľudová hudba Maroša Kramára.

O 13.30 hod. sa budú konať ev. a. v. služby Božie v kostole z Rudna.

Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Český botanik a buditeľ Jan Svatopluk Presl ich vo svojom Rostlinopise považuje za "najväčší úžitok, ktorý ľudstvo z objavenia Ameriky malo" - aj dnes môžeme potvrdiť, že nebol ďaleko od pravdy. Na Slovensko sa zemiaky dostali, pravdepodobne okolo roku 1654 - prvýkrát sa o nich však zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - "švábka", s ktorým sa môžeme stretnúť ešte aj v súčasnosti. V polovici 18. storočia sa začali zemiaky pokusne pestovať aj na Liptove. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín, medzi nimi aj zemiakov. Rozmach pestovania zemiakov nastal však až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie "druhý chlieb". V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu ich produkcie. Dôvodom bola epidémia plesne zemiakovej, šíriaca sa celou Európou. Prvým známym šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. S touto činnosťou začal už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku 1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice. Výsledkom jej pôsobenia bolo spolu 17 vyšľachtených odrôd, z nich sa 9 dodnes pestuje. Toľko encyklopédie a odborná literatúra.

Dnes, po len trochu viac ako 200 rokoch od prvých zmienok o jeho prítomnosti na našom území vnímame zemiak ako samozrejmú a nevyhnutnú zložku našej kulinárnej kultúry a pevný základ tradičnej slovenskej stravy. O jeho obľúbenosti a "vrastení" do nášho života svedčí množstvo regionálnych názvov tohto nášho už temer "rodinného priateľa" : zemáky, zemky, bandurky, krumple, grule, erteple, kartofle, švábka, kompere, krompele , trompaky, repa...

Informácie: PHDr. Hana Zelinová
Ing. Ďurdíková Jaroslava
Tel.: 043/421 43 438 32
durdikova@snm-em.sk