Divadlo v Martine – Predstavenia

Pamäť (rekonštrukcia) je príbehom zomierania starej ženy. Každé ráno si hľadá v šatníku tie správne šaty. Šaty, ktoré by si mohla obliecť na svoju poslednú cestu. Jej chorá pamäť (stará pani trpí Alzheimerovou chorobou) vyvoláva na svet spomienky na tie najkrajšie situácie, ktoré v mladosti zažila so svojím manželom. Do pamäte - šatníka starej dámy - vstupujú mŕtvi, jej najbližší. Mŕtvi prichádzajú ubezpečiť živých, že na druhom svete sa v podstate niet čoho báť. Tento príbeh som napísal na základe osobnej skúsenosti s osamelou starou paňou. Posledné chvíle svojho života trávila tým, že si zo svojej zlyhávajúcej pamäte rekonštruovala vlastnú minulosť, „vďaka“ Alzheimerovi ju intenzívne prežívala ako prítomnosť a zároveň si z nej vytvárala predstavu o svojej budúcnosti. Ako keby sa snažila naaranžovať si situácie posmrtného života na pozemský spôsob. Uvedomil som si, že smrť - teda samotný fakt, že zomrieme - sme úplne vytesnili z našich životov. Nekomunikujeme o nej ani o zomieraní, a pritom práve téma smrti nás všetkých spája. Poskytuje priestor pre vzájomnosť, láskavosť, dôstojnosť. Pripomenutie konečnosti našich životov nás núti preveriť hodnoty, ktoré určujú náš vzťah k okolitému svetu. Ján Štrbák Ľudia majú tendenciu považovať spomienky za momentky z rodinného albumu fotografií, ktoré je za predpokladu správneho uloženia možné získať v presne totožnej podobe, v akej boli vložené. Dnes už však vieme, že svoju skúsenosť nezachycujeme rovnakým spôsobom ako fotoaparát. Pamäť funguje odlišne. Zo svojich skúseností vyberáme kľúčové prvky a tie ukladáme. Namiesto toho, aby sme získavali kópie svojich skúseností, rekonštruujeme ich alebo ich prerábame, niekedy k nim v dobe ich rekonštrukcie pridávame pocity, presvedčenia, dokonca aj znalosti, ktoré sme nadobudli až po prežitej skúsenosti. Inak povedané: svoje spomienky na minulosť skresľujeme emóciami a poznatkami, ktoré sme získali až po udalosti. Zhoršovanie sa pamäte je prirodzeným príznakom starnutia. S pribúdajúcim vekom strácame schopnosť spomenúť si na slová, ktoré potrebujeme, a častejšie nás pomýli a zvedie zo stopy, keď nám na myseľ zíde nesprávne slovo. Počnúc šesťdesiatkou až do sedemdesiatky dochádza k vyrovnanému úbytku pamäte; tento proces sa začína zrýchľovať po sedemdesiatke, keď výrazne klesá rýchlosť a pohotovosť ukladania a spracovávania informácií. Vedci už dlho rozlišujú medzi normálnym úbytkom pamäte v starobe a ťažším úbytkom pamäte sprevádzajúcim ochorenia, ktorých súčasťou je patologické poškodenie mozgu ako v prípade Alzheimerovej choroby. V porovnaní so zdravými staršími ľuďmi si pacienti trpiaci touto chorobou zo svojich nových skúseností pamätajú len veľmi nepatrné množstvo. Zhoršuje sa ich autobiografická pamäť, čiže dochádza k markantnému zhoršeniu vybavovania si skutočností z vlastného života, ale choroba postihuje najmä zážitky z nedávnej doby, a to aj vtedy, keď k nim došlo ešte pred nástupom choroby. Keďže Alzheimerova choroba spôsobuje zlyhávanie pamäte a úsudku, pacienti väčšinou potrebujú opatrovateľa. podľa Alan Baddeley (Vaše paměť) a Daniel L. Schachter (Sedm hříchú paměti) Alzheimerova choroba prichádza ticho, zradne a a nenápadne. Je ako zlodej, ktorý sa zakráda, aby pripravil človeka o všetko, čo pracne po celý život nadobúdal. Najskôr si vezme len drobnosti – človek zistí, že mu chýbajú pri vyjadrovaní niektoré pojmy. Dokáže ich však spočiatku nahradiť inými alebo použije opis. On ani jeho okolie si to ešte príliš nevšímajú. Keď však postupne prestáva rozumieť obsahu slov a ich zmysluplnému používaniu, situácia sa stáva vážnejšou. Človek sa pamätá, že mu v záhrade rastú hrušky a slivky, ale nevie už, ktoré sú ktoré. Vie, že nasadil kvety, ale ako sa volajú, nevie. Potom začína zlyhávať orientácia. Keď sa ako prvé stratia časové údaje, človek sa bráni, používa kalendáre, zápisníky, postupne sa však strácajú i tie alebo sa stratí informácia, prečo niektoré zápisy urobil a čo znamenajú. Neskôr sa človek stratí v priestore, v uliciach neďaleko svojho domu, okolie sa mu zdá odrazu akési zmenené a cesta domov neznáma. Situácia sa stáva vážnou a spozornejú i jeho blízki. Človek stráca i orientáciu vo vlastnom byte, má pocit, že nie je doma, rád by odišiel do „svojho“ bytu, v ktorom presne vedel, kde nájde kúpeľňu a záchod. Už dávnejšie sa začali doma strácať rôzne predmety, bez ktorých sa nevie zaobísť: okuliare, kľúče, zmizne celý dôchodok, ktorý sa po čase vráti na celkom iné miesto, nájdu ho pod kobercom; objavia sa aj kľúče, ale stratí sa vedomosť, akým spôsobom a na aký účel sa používajú. Neskôr začína mať zmätok i v členoch vlastnej rodiny, najviac v tých, ktorých nevidí každý deň. Tak sa z manželky stane sestra, z vnuka syn a niekedy sa v rodine objavia i celkom cudzie osoby – manželka sa stáva „tou paňou, čo nám upratuje“, človek zabúda, koľko mal detí, vymenuje miesto nich svojich súrodencov. Stratí i časové súvislosti, hľadá svojich rodičov, ktorí už dávno zomreli. Spočiatku si všetky straty uvedomuje, je smutný, zmätený, niekedy zúfalý, má strach z budúcnosti, úporne sa snaží, aby okolie jeho straty nezaregistrovalo, ale postupne sa mu stratí i väčšina pocitov a citov, ktoré mal. A tak si prestáva uvedomovať ďalšie straty, to, že prišiel o svoje celoživotné vedomosti, svoj intelekt a aj svoju osobnosť. Stratil sa svojim blízkym. Zostal len ktosi iný. Všetko je vykradnuté. MUDr. Eva Janíková, psychiatrička Vyčleňovanie starých ľudí zo spoločnosti, spájanie starnutia so škaredosťou, zlom alebo hrôzou, a nechuť nadväzovať fyzický kontakt so starými ľuďmi poukazujú na to, že starnutie vnímame ako nebezpečné územie, nachádzajúce sa na pomedzí života a smrti. Tento jav prevláda aj medzi samotnými staršími ľuďmi, často je ešte výraznejší práve preto, že sú sami blízko smrti. Starí ľudia majú pocit, že tí ostatní sú starší a nachádzajú sa bližšie k smrti ako oni sami. Rovnako mladší ľudia vnímajú starších ako bariéru, ktorá ich oddeľuje od rušivého, ale nevyhnutého, často tabuizovaného fenoménu smrti. Zvykne sa predpokladať, že strach zo smrti narastá s vekom, vzhľadom na jej blízkosť. Faktom však je, že starší ľudia sa už neboja smrti natoľko ako príslušníci iných vekových skupín, predovšetkým ľudia v strednom veku, u ktorých sa na povrch vynára vedomie vlastnej smrteľnosti a narastá strach zo smrti. Toto zistenie sa dá vysvetliť minimálne dvoma spôsobmi. Mohli by sme povedať, že vlastne vôbec nejde o strach zo smrti, ale o jej rozumové zdôvodnenie. Keďže sa blíži smrť, starší človek si vyvinie špeciálny mechanizmus sebaobrany, ktorý spočíva v jej popieraní – napríklad tým, že sa sústredí na prítomnosť a prežívanie zo dňa na deň, ako aj tým, že sa dištancuje od vlastnej minulosti a prestane sa zaujímať o budúcnosť. Druhé vysvetlenie spočíva v skutočnosti, že staršia osoba sa pohybuje v inom časovom systéme, v ktorom myšlienka na blížiacu sa smrť stráca význam. podľa: Haim Hazan (Old age: constructions and deconstructions) Dramaturgia - Monika Michnová Scéna a kostýmy - Ján Novosedliak Choreografia - Anna Hlaváčová Hudba - Miloslav Kráľ Hudbu nahrali - Mojmír Ďurík (flauta), Jaroslav Jonis (klarinet), Tomáš Kramár (kontrabas), Gabriel Pospíšil (perkusie), Ľubo Šamo (husle) Réžia - Ján Štrbák Predstavenie vedie - Jana Nosálová Text sleduje - Darina Mázorová