Kiná v Martine – Filmy a program

David Callaway (Robert De Niro) je psychológ, ktorý sa po smrti svojej manželky rozhodne kvôli svojej traumatizovanej dcére Emily (Dakota Fanning) opustiť New York a ide s ňou žiť na vidiek. Myslí si, že nové prostredie pomôže mladej Emily lepšie sa vysporiadať so stratou matky, keď nebude obklopená vecami a prostredím, ktoré by jej ju mohli pripomínať. David zároveň dúfa, že si Emily na vidieku nájde nových kamarátov, ktorí by jej pri prekonávaní traumatickej udalosti ešte viac pomohli. Ako sa však ukáže, nič nie je také ideálne, ako si David predstavoval. Emily si síce nájde priateľa, Charlieho, ktorý je však imaginárny a to sa Davidovi príliš nepáči. Navyše sa začínajú diať udalosti, ktoré ani približne nespĺňajú Davidove predstavy o pokojnom a idylickom živote na vidieku, ktoré má údajne na svedomí Charlie. Toľko stručne k deju snímky. Ako je zrejmé, ide o pomerne jednoduchý príbeh vyrovnávania sa so stratou blízkej osoby, matky a manželky v jednom. Malá Emily, ale aj David sa musia naučiť žiť bez nej. Zdanlivo otrepaný motív, spracovateľný (a spracovaný) mnohými rôznymi spôsobmi. Polson sa v spolupráci so scenáristom Ari Schlossbergom rozhodol film poňať ako mysteriózny thrillerovo-hororový príbeh. Duchárske príbehy sú evidentne stále v kurze a tak Polson zvolil túto cestu. Námet sľuboval možný druhý Šiesty zmysel, ale nestalo sa tak. Pozrime sa prečo. V prvom rade je Hra na schovávačku až zúfalo neoriginálna. V postmodernej dobe je síce možné zobrať už opakovane videné a pretvoriť to na svoj obraz, ale treba k tomu aspoň štipku inovácie a kreativity, ktorá obom pánom (Polsonovi aj Schlossbergovi) evidentne chýba. Keď si už zvolili taký neoriginálny príbeh, na jeho záchranu bolo treba aspoň zaujímavé spracovanie, ktoré sa bohužiaľ tiež nekoná. Film iba preberá a kopíruje naratívne aj formálne postupy svojich predchodcov a nedarí sa mu prekročiť ich tieň. Využíva všetky žánrové klišé, či už pri budovaní atmosféry, ale aj pri dramatickej výstavbe naratívnej línie. Paralela so spomínaným Shyamalanovým Šiestym zmyslom je určite na mieste a dá sa dokumentovať na viacerých príkladoch. Hlavným hrdinom je v obidvoch prípadoch dieťa, jeho partnerom je psychológ (v Hre na schovávačku je to zároveň aj otec hrdinky), atmosféra sa buduje na základe toho, čo nevidíme (Shyamalan síce v niektorých scénach duchov ukáže, atmosféra jeho filmu je však natoľko dusná, že diváka nepustí ani v týchto momentoch) no a samozrejme obľúbený twistpoint. Výrazným rozdielom pritom je, že kým Shyamalanov film fungoval vďaka tomu, že divák sa po dlhej dobe stretol s niečím podobným, dnes, 6 rokov od Šiesteho zmyslu má tento typ thrilleru/hororu toľko napodobovateľov, že trh je nimi presýtený. Aj z tohto pohľadu sa pre Schlossberga s Polsonom rozhodnutie spracovať tému takýmto spôsobom zdá nešťastné. >>> viac info o filme na www.kinema.sk <<<